Slnko na nás pálilo. Každý aj tí, čo mali na sebe opaľovací krém cítili jeho silu, ktorá bola intenzívnejšia o to, že sme sa nachádzali vo výške štyroch kilometrov nad hladinou mora.
Celé to začalo pár dní dozadu na letisku vo Viedni. Tam nás vysadili z dvoch dodávok, rozdali nám letenky a už to bolo len na nás. Teda na mne a mojich 12 klientoch, ktorých som sa vydal sprevádzať na najvyššiu horu Maroka – Jebel Toubkal.
Presun do Marakeše prebehol bez problémov. Po náročnej noci (ktorú sme strávili prepravou do Viedne), každý ocenil chvíľu pokoja v lietadle spánkom, alebo dobre vychladeným pohárom šampanského.
Po príchode do mesta Marrakesh sme sa zdržali výmenou peňazí, a vybrali sa mini-busom do dediny Imlil (1900 m. n. m.). Tam nás v hoteli, pohostili čajom, a my sme sa zatiaľ ubytovali.
Ďalším bodom programu bola prechádzka z mesta Imlil do Aroumd. Túto prechádzku som doplnil krátkym teoretickým blokom o adaptáciách človeka na hypoxické prostredie (prostredie s nedostatkom kyslíka) a definovaním akútnej výškovej choroby. Po návrate sa hotelom šírila vôňa zmesi 30. korení, ktoré sa používajú v príprave tradičného Marockého jedla – Tajinu (čítaj Tažínu). Tajin je typicky marocké jedlo, ktoré je ako mnoho iných jedál (napr. tanjia) v Maroku pomenované podľa nádoby v ktorej sa varí. To bola naša výborná večera. Opisy jedál by mohli v mojom prípade byť 2-stránkové, no aby som to skrátil: Mali sme polievku, tajine a nakoniec dezert pozostávajúci z jogurtu a rôznych druhov ovocia. Po večeri sa každý vybral oddychovať a načerpať sily pred nasledujúcim dňom.
Po výdatných raňajkách o ktoré sa nám postaral hotel, nás čakala dlhá ceste na Refugio Toubkal. Refugio Toubkal je jednou z dvoch horských chát, ktoré sa nachádzajú pod masívom rovnomennej hory a patrí pod správu francúzskeho alpinistického klubu v Cassablanke. Predtým, než sme sa vydali na trek, sa do našej skupiny pripojil ďalší člen. Marocký horský vodca Rashid. V decembri 2018 sa v Maroku stala tragédia, ktorá otriasla celým svetom. V tunajších horách prišli o život násilným spôsobom dve zahraničné turistky. To zaskočilo každého. Najviac asi samotné Maroko. Dlhodobý plán tejto krajiny je rozvíjať turizmus a ich cieľom do budúcna je, aby 20% hrubého domáceho produktu bolo tvoreného turizmom. Preto sa vláda snaží urobiť čo najpriaznivejšie podmienky pre rozvoj cestovného ruchu a táto udalosť ich plány narušila. A tak sa od r. 2019 vláda rozhodla zaviesť povinnosť marockého sprievodcu v horách. Táto povinnosť je kontrolovaná na 3 kontrolných miestach. Na začiatku treku, v dedine Chamarouch a približne hodinu pred dvomi horskými chatami. Tento krok (zavedenie povinnosti marockého sprievodcu) má dva dôvody. Po prvé (za ktorý sa stavia marocká vláda), je že zvyšuje bezpečnosť v oblasti hory Toubkal a druhý význam je trocha menej prozaický, zato viac pragmatický, a to že zvyšuje hrubý domáci produkt v oblasti tvorený turizmom. A tak bol od chvíle čo sme opustili hotel s nami horský vodca Rashid. No musím povedať, že bol skvelý. S čímkoľvek sme potrebovali pomôcť, pomohol. Čokoľvek sme potrebovali vybaviť, vybavil. Po ceste nám hovoril o zaujímavých miestach, a tak nám cesta ubehla rýchlo. Rýchlo a takmer bez nehody. Po ceste okolo nás chodilo veľa západných turistov, veľa lokálnych ľudí a nespočetne veľa oslov (súhrnné pomenovanie pre osly, somáre a muly). Jedna klientka s jedným z tých oslíkov mala stret. Sprvu to vyzeralo nepríjemne. Stalo sa to v blízkosti kontrolného bodu takže lokálny úradníci a lekárska pomoc (keďže jedna z klientok pracuje v ordinácii) boli na mieste rýchlejšie ako v Prahe na Karláku. Naštastie sa nejednalo o nič vážne, no ako kompenzáciu od oslíkara dostala klientka možnosť sa povoziť od miesta nehody až k chate na oslovi. Tam sme sa všetci ubytovali, dali si večeru a vybrali sa do postele pred ďalším dňom, ktorý mal byť náročný.
Na vrcholovom dni je najťažšie ranné vstávanie. Normálne pri výstupe na vrchol sa vstáva o 2-3 ráno, aby sa v maximálnej možnej miere eliminovalo objektívne nebezpečenstvo. To však na hore Toubkal našťastie nie je. Nehrozia lavíny, s pribúdajúcim slnkom sa podmienky na ľadovci nemenia (keďže tam žiadny nie je) a výstup prebieha po skalách. S trochou nadhľadu by sa to dalo prirovnať k výstupu na Rysy vo Vysokých Tatrách (jediný rozdiel je v nadmorskej výške, ktorá sa pohybuje od 3300 do 4163 m. n. m.). A tak našťastie, žiadne skoré ranné vstávanie nebolo, a od chaty sme vyrážali za svetla čeloviek a prvého ranného brieždenia o 7:15. Dostať sa na vrchol nám trvalo 4 hodiny. Aj napriek tomu, že celkové prevýšenie je len 900 m, vzhľadom na nadmorskú výšku bolo naše tempo pomalšie ako na hladine mora. Na vrchol hory Jebel Toubkal sme prišli o 12:10. Na streche Maroka a Severnej Afriky sme boli úplne sami. A tak si tam každý mohol spraviť tú svoju, vrcholovú fotku. Užili sme si výstup a rozhodli sa rozdeliť na dve skupinky. Prvá sa vybrala s Rashidom dole k chate a s tou druhou som išiel ja na vrchol západného Toubkalu. Tento vrchol je o približne 100 výškových metrov nižší, ale výstupová cesta naň je o niečo náročnejšia. To pre nás nebol žiadny problém, a tak sme sa tam zanedlho dostali. A už nás čakal len zostup dole, ktorý sa zdal byť nekonečný. Ale aj ten raz skončil, a tak sme znova boli po 10 hodinách na chate kde nás čakala večera a výdatný spánok po náročnom dni.
Presun ďalší deň sa zaobišiel bez zbytočných komplikácii. Celý prebiehal veľmi rýchlo. Možno aj preto sme sa rozhodli si ho spestriť kúpaním sa v potoku pod dedinou Sidi Chamarouch. Voda bola studená. Ako by povedal klasik, mala približne 3 centimentre. Časť, ktorú táto výhodná ponuka schladenia sa v horskom potoku nezaujala, pokračovala v sprievode Rashida do najbližšieho miesta s pomarančovým džúsom. Tí odvážnejší sa tam celí ponorili a následne sme dobehli prvú skupinu. Ďalej, krok za krokom, sme sa dostali do dediny Aroumd, kde nám Rashid každému ponúkol jablko z jeho záhradky, a potom k miestu z ktorého sme začali. V hotelu sme sa rozlúčili z Rashidom a vydali sa na cestu do mesta Marrakesh. Vymeniť pokoj v horách za ruch veľkomesta nie je jednoduché. O to viac ak je tým veľkomestom Marakeš. Marrakesh je jedným zo štyroch kráľovských miest v Maroku. Ostatné sú Fez, Rabat a Cassablanca. Marrakesh však drží prvenstvo. Za doby existencie krajiny, bol najdlhšie mestom, kde sa zdržiavala vládnuca dynastia. V tomto meste sme strávili dohromady približne 40 hodín. Na tak veľké mesto, s toľkými pamiatkami to nie je dostatok času. Po príchode pamiatky museli počkať. Prv sme oslávili výstup poriadnym jedlom. V zvyšnom čase sme navštívili palác Bahia, záhrady Majorelle a samozrejme sme mali čas na rozchod. Počas toho si každý mohol nakúpiť suveníry a spomienkové predmety. Veď určite budeme mať načo spomínať. Tých 6 dní ubehlo rýchlo, no v každom z nás zanechali množstvo spomienok.
Autor:
Tomáš Javorský